Ako nás Otec Nebeský zobral na konferenciu do Oklahomy
Bolo leto 2016 a bližil sa čas, kedy by bolo dobré, aby sme začali zbierať financie na ženskú konferenciu. Každoročne sa koná jedna ženská konferencia, ktorá býva začiatkom októbra v Chamberlaine, to je mestečko len tridsať minút vzdialené od nás. Je to skvelá konferencia a organizuje ju AoG a vždy sa tam zíde okolo stopäťdesiat žien z celej Južnej Dakoty. Na túto konferenciu som dva roky po sebe doniesla skupinku žien od nás z Lower Brule.
V máji 2015 sme s Romim mali príležitosť ísť na AoG indiánsku konferenciu pre služobníkov, ktorá sa konala v Rapid City v Južnej Dakote. Vtedy sme tu mali svokrovcov, ktorí nám vďačne postrážili deti. Počas konferencie oceňovali ľudí, ktorí verne stáli vo vedúcich pozíciach v službe Pánovi viac ako tridsať rokov. Pozvali ich dopredu a vyzvali ostatných, že kto chce, tak im môže prísť umyť nohy. Môj duch ma vyštartoval dopredu akoby tam rozdávali niečo skvelé zadarmo. Šla som umyť nohy Liz. Keď sme sa neskôr rozprávali, povedala mi, že každoročne organizuje ženskú konferenciu pre Indiánky v Oklahome, a že by som tam mala prísť. Vychádza to na ten istý vikend, kedy sa deje aj ženská konferencia v Južnej Dakote. Vtedy sa mi zdalo ísť na konferenciu do Oklahomy ako nesplniteľný sen.
No začiatkom leta 2016 som začala rozmýšľať aké by bolo úžasné ísť do Oklahomy. V modlitbe som to odovzdala Bohu. Keď som sa s týmto nápadom zdôverila mojím priateľkám, s ktorými sme sa vídavali skoro každý deň na večerných bohoslužbách, tak sa pre to spolu so mnou nadchli. Bolo leto a v zbore sme mali každý týždeň iný misijný tím. K plánovaniu sme sa dostali až keď začal školský rok. Vtedy sa Ramona spýtala svojho pastora, teda Chrisa, či by nám mohol robiť šoféra. On je baptistický pastor, čo sem prišiel pred rokom a odvtedy s ním veľa spolupracujeme. On je pôvodne z Oklahomy. Súhlasil, že nás na konferenciu odvezie svojím zborovým mikrobusom. Ja som si zase písala s Liz, aby som zistila, koľko nás bude stáť ubytovanie a strava počas konferencie. Keď mi napísala, že jedna hotelová izba na noc pre štyri osoby stojí 81 dolárov, tak som sa pýtala, či by bola možnosť prespať v zbore. Odpísala mi, že skúsi zistiť, či by nám ubytovanie mohli pokryť oni z nejakých prostriedkov. A za krátko mi napísala, že registračný poplatok aj hotel nám zabezpečia z fondu na štipendium. Veľmi ma to povzbudilo, kedže konferencia mala byť už o šesť týždňov a ešte sme nezačali na ňu zarábať. Náš plán bol zobrať osem žien, prespať cestou v nejakom zbore a šetriť na strave tak, aby sme sa zastavili na teplé jedlo len na obedy. Napísala som jednému zboru, ktorý je na pol ceste na konferenciu, či by sme mohli u nich prespať dve noci a súhlasili. Z toho zboru ku nám chodieva pastor mládeže so svojimi mládežníkmi cez leto na misiu už niekoľko rokov. Napísala som list o našej ceste, ktorý som plánovala rozposlať rôznym ľuďom, ktorí by nás mohli chcieť podporiť. Nakoniec som ho dala len jednému kmeňovému programu. S Ramonou sme si naplánovali deň, kedy budeme zarábať predávaním jedla. Ono to tu v rezervácií nie je úplne jednoduché. Najlepšie sa predáva v piatok v deň výplaty, prípadne pár nasledujúcich dní. A keďže práve začal školský rok, tak viacero ľudí malo rovnaký nápad a zorganizovali si predaj na miesto a čas, kde sme chceli predávať my. Tak sme sa nakoniec dohodli, že predaj spravíme v nedeľu po zhromaždení. Investovali sme do toho veľa síl a príprav, no v nedeľu sa nám nepodarilo zarobiť toľko, koľko sme dúfali. Tak som v pondelok ešte zobrala, čo ostalo a s Romiho pomocou som predávala v kmeňovej budove. Vďaka Bohu sme nakoniec zarobili dosť aspoň na pokrytie nákladov na benzín.
Medzičasom sme mali u nás v zbore na návšteve modlitebný tím zo Sioux Falls, bolo to asi šesť ľudí zo zboru, kam chodili naši pastorovci. Prišli na jeden večer, keď sme ešte mávali večerné bohoslužby každý deň. Počas zhromaždenia som ich poprosila, aby nám povedali, čo im dal Boh na srdce. Keď si zobrala mikrofón Dorothy, ryšavá staršia pani, tak každé jedno jej slovo bolo plné vášne. Hneď mi napadlo, že by bolo super, keby chcela prísť ako hlavná rečníčka na konferenciu, ktorú som túžila už dlhšie zorganizovať. Ramone sa tento nápad páčil a Dorothy súhlasila. Vyhovoval jej termín dva týždne po našom predaji jedla. Tak som okrem plánovania cesty na konferenciu do Oklahomy organizovala konferenciu u nás v Lower Brule. S Dorothy sme sa za to spolu modlili aj po telefóne a tešili sme sa na to, čo má Boh pripravené. Na stretnutie, na ktorom sme si mali medzi sebou rozdeliť zodpovednosti mi prišli len dve zo šiestich žien, čo sa prihlásili pomôcť. Tam sme sa rozhodli čo chceme mať na pozvánke a kto čo navarí na obed. Roman nám spravil pozvánky a ja som ich rozniesla do troch rôznych zborov a v nedeľu sme ich rozdali u nás v zbore ženám, aby aj ony pozývali ďalej.
Deň pred konferenciou mi prišla jedna priateľka pomôcť vyzdobiť zborovú miestnosť. Osobne som pozývala ženy celý týždeň a modlila som sa, aby Boh priviedol ženy, ktoré sú hladné po stretnutí s Ním. Ako to už v rezervácii býva, tak aj teraz množstvo žien, ktoré sľúbilo, že príde neprišlo. Ale okrem mňa, Dorothy a jej dvoch priateliek, s ktorými prišla, prišlo dvadsať žien, čo je úspech. Dorothy hovorila svedectvá zo svojho života a väčšina žien sa mohla stotožniť s ťažkým detstvom, ktorým si prechádzala. Zvestovala jasným spôsobom, kto jej dal zmysel života a ako ju Boh zmenil odkedy dala život Ježišovi Kristovi. Po obednej prestávke nás už bolo pomenej a na konci sme sa modlili so siedmimi ženami a ony prijali krst Duchom Svätým. Na stretnutí som plánovala spropagovať našu cestu do Oklahomy, ale nejak na to nebol vhodný čas. Po skončení som pozvala jedinú ženu, čo tam ostala do konca, a ktorá ešte o konferencii v Oklahome nepočula.
V nedeľu pred odchodom do Oklahomy sme ešte nemali financie na stravu. V ten deň som aj poprosila ženy, ktoré prejavili záujem ísť, aby vypísali prihlášku. Cez oznamy som povedala, že máme všetko finančne pokryté okrem stravy, ale verím, že Boh sa postará aj o to. Po zhromaždení mi vypísalo prihlášku desať žien a ešte v ten večer mi dve dali vedieť, že nepôjdu. Nasledujúci deň som dostala z kmeňa správu, že nás chcú podporiť s oveľa väčšou sumou, ako som si pýtala. Veľmi ma to nadchlo a tak som sa rozhodla, že bude super, aby sme prespali ešte jednu noc v hoteli namiesto v zbore v Oklahome. Takisto sme s pastorom Chrisom naplánovali podrobne cestu a vybrali sme atrakciu, na ktorú zoberieme ženy cestou domov. Deň pred odchodom, keď sme už mali dostať z kmeňa šek, tak nám oznámili, že nám dajú dokopy $400, čo je päťkrát menej ako sľubovali. Hotel sme už mali zarezervovaný a verila som, že to už nemám rušiť. Vedela som, že nás na konferenciu povolal Boh a že on sa postará, že sa nemám spoliehať na ľudí, ale na Neho. V hlave mi znel neodbitný hlas, že nemám šetriť. Že tak ako sme si to naplánovali, tak to máme urobiť.
Vo štvrtok ráno, v deň nášho odchodu, začal pastor Chris vyzdvihovať ženy. Keď druhú ženu na zozname nenašiel doma, tak mi volal. To bola tá, ktorú som pozvala po našej domácej ženskej konferencii a verila som, že má s nami ísť. Hneď som po nej začala pátrať. Zistila som, že nebýva tam, kde sme si mysleli, a že nedostala správu o tom, že odchádzame tak skoro ráno a tak nebola ešte zbalená. Ďalšia žena zase nenašla otca jej malej dcérky, ktorý ju mal strážiť a tak nemohla s nami odísť vôbec. Tak sme nakoniec boli výprava siedmich žien, náš malý sedemmesačný Levi a pastor Chris. Mali sme na stravu 200 dolárov a pred nami päťdňový výlet. Ešte ráno som pripravila chlebíčky a nabalila musli tyčinky na cestu pre všetkých. Na jedlo sme sa prvý krát zastavili po šiestich hodinách cesty. Pýtala som sa, že kde by sa chceli ísť najesť a Chris povedal, že pozná výbornú mexickú reštauráciu. Bola to naozaj krásna reštaurácia z vonku aj z vnútra.
A jedlo bolo vynikajúce a hodné toho, čo sme tam aj zaplatili. Nechali sme tam $125. Vtedy mi už bolo jasné, že budeme potrebovať zázrak. Keď sme dorazili do Kansas City šli sme sa zložiť do zhromaždenia, kde sme mali stráviť noc. Pastor mládeže, ktorý už mnoho rokov chodieva k nám do Lower Brule so svojími mládežníkmi na misiu, nás pozval ku sebe domov. Akurát mali s mládežníkmi biblickú hodinu, po ktorej sme sa spolu najedli. Postarali sa nám aj o nafukovacie matrace, a tak sa nám v spacákoch spalo veľmi dobre. Aj nasledujúci deň sme celý presedeli v aute, a asi v polovici cesty sme sa rozlúčili s Chrisom, ktorý šiel navštívit svoju sestru, kým my budeme na konferencii. V Oklahome sa nám nešlo tak rýchlo ako sme predpokladali, a tak sme ledva stihli na začiatok zhromaždenia. Bolo to stretnutie zamerané na modlitby za uzdravenie. Keďže ma už pár dní pobolievali kríže, tak som si povedala, že pôjdem na výzvu, nech sa za mňa pomodlia. Pamela, žena, čo sa prišla za mňa pomodliť, sa ma spýtala, že aké bremeno nosím. Jej otázka ma zaskočila, ale jediné bremeno, ktoré mi v tom momente napadlo, že som niesla, bola zodpovednosť priniesť ženy na konferenciu. Bola to zároveň vec, o ktorej som vedela, že ju nenesiem sama. Keď som jej to dopovedala, tak mi začala prorokovať a zrazu tam bola aj ďalšia žena, ktorá mi prorokovala. Vypovedali nahlas to, čo bolo len medzi mnou a Bohom. Totiž ja som pár dní pred tým hovorila Bohu, čo by som chcela a oni mi oznámili presne o tom, že mi to Boh dáva. A tak som hneď od začiatku konferencie vedela, že som presne tam, kde mám byť.
Po modlitbách sme mali všetci spolu večeru a šli sme do hotela. Nasledujúci deň sme mali pred začatím konferencie na raňajky výber zo všetkých možných druhov donutiek, džúsy a kávu. Nasledovali tri zhromaždenia a spoločný obed. Na záver modlitby. Každá z rečníčok bola plná Božieho ohňa a skúseností s Bohom. Atmosféra bola úžasná, kto otvoril svoje vnútro s vierou, neostal nezmenený. Inak, po obede sa ma pýtali, či mám ženskú skupinku s týmito ženami, čo som priniesla. Povedala som, že nie, lebo dve chodia do iného zboru a vlastne ostatné doteraz nechodili pravidelne nikam. Povedali mi, že musím začať, aby viera, ktorá v nich rastie, neumrela. Dali mi aj materiály a povzbudili ma, že ostaneme v kontakte, aby sa za nás mohli modliť a aby som im napísala, keby som s čímkoľvek potrebovala pomôcť. Po skončení konferencie, keď sme sa lúčili, tak za nami prišli nezávisle traja ľudia, aby nám dali finančný príspevok. Nikomu sme nespomínali, že niečo také potrebujeme. Nevedela som, či to bude dosť na pokrytie všetkých našich nákladov, ale poriadne ma to povzbudilo.
Konferencia skončila až v sobotu po tretej poobede a nás čakala trojhodinová cesta do Oklahoma City. Do mesta sme dorazili, keď sa už zotmelo. Mesto bolo plné ľudí a farebné svetlá osvetlovali ulice. Zaparkovali sme na najbližšom platenom parkovisku k plánovanej adrese, na ktorej predávali lístky na vodný taxík. Je to číslo jedna medzi obľúbenými turistickými atrakciami mesta. Bola to vyše polhodinová plavba po umelom kanáli v časti mesta Bricktown. Veľmi pekný zážitok, až na pár minút, ktoré mi prišli nekonečne dlhé, keď Levi hystericky plakal a ja som ho nevedela utíšiť. Po plavbe sme už všetky boli tak vyhladované, že sme šli do prvej reštaurácie, ktorú spropagovala naša kapitánka lode. Povedala, že je to najlepšia pizzéria v meste a musím priznať, že asi mala pravdu. Tam sme sa už stretli s Chrisom a jeho synom Jaylenom, ktorý sa s nami šiel odviezť domov. Ďalšiu noc sme prespali v Oklahoma City v hoteli, ktorý som zarezervovala ešte pred odchodom. Mal výborné recenzie aj na raňajky, ktoré nesklamali. Po raňajkách sme vyrazili do Okmulgee, mesto vzdialené asi tak dve hodiny cesty. Tam sme šli na ranné nedeľné bohoslužby do indiánskeho baptistického zboru, kde pôsobí Chrisov ujo.
Bolo super a po zhromaždení nás pozvali na spoločný obed. Potom sme sa vybrali obchádzkou cez štát Arkansas naspäť do Missouri. Keď sme prešli hranice do Arkansasu, tak sa aj celá príroda úplne zmenila na lesy. Bola to krásna jazda so zastávkou v univerzitnom mestečku, ktoré vyzeralo ako z nejakého hollywoodskeho filmu. Do zboru v Kansas City sme dorazili po desiatej večer a šli sme skoro spať. Všetci sme sa už tešili domov na svoje deti. A Boh mi dokázal, že On poznal každý detail tohto výletu, na ktorý nás zobral. Keď som po príchode zrátala všetky naše výdavky počas tejto cesty a všetky financie, čo sme dostali k dispozícii, tak som zistila, že sme dvadsať dolárov v pluse. Vybilo mi to poistky a ešte tri dni som sa vznášala nad zemou.
Odvtedy sme sa začali stretávať v stredy na ženskú biblickú hodinu. Je to úžasné, ale potrebujeme vaše modlitby. Nepriateľ Boží úraduje a každá zo žien, čo sme boli spolu na konferencii si prechádza ťažkými skúškami. Prosím modlite sa, aby keď aj padnú, tak povstali a vrátili sa.
Po príchode z konferencie bolo našim plánom kúpiť letenky na Slovensko. V poslednom liste, čo ste od nás pred časom dostali, sme vám písali, že prídeme na dva mesiace na Slovensko. Keby bolo na mne, tak letenky kupujem už v auguste, keď som našla podivne lacnú cenu. No vtedy mi Boh jasne povedal, že On má pre nás lepšie letenky a cena nemá byť dôvod sa ponáhľať. Po príchode z konferencie som nemala štipku pochybností, že Boh sa postará o naše letenky, ale ešte stále sme nevedeli z čoho ich máme zaplatiť. Pár dní na to sme sa dozvedeli, že nám neschválili žiadosť, ktorú potrebujeme pre nové víza. Bez schválenej žiadosti pre víza by sa naša návšteva Slovenska neplánovane predĺžila kľudne aj o pol roka. Tak sme sa rozhodli, že zostaneme v USA kým oficiálne môžeme, teda do leta 2017. Jediné, čo nám v tom bránilo bolo, že našim chlapcom končili pasy. V týchto dňoch je Roman s našimi dvoma chlapcami v Chicagu, kde má slovenská ambasáda pár dní do roka konzulárne hodiny a vybavuje im tam nové pasy. Na Vianoce na Slovensku a na návštevu zborov sme sa už tešili, no táto náhla zmena plánu nám teraz dáva aj väčší zmysel. Náš Boh je dokonalý dirigent, keď sa jedná o správne načasovanie všetkých detailov. Veríme, že ostať teraz tu a prísť až na leto je Jeho vôľa.
