Copy
View this email in your browser

Od posledných oficiálnych správ, ktoré ste od nás dostali, prešiel mesiac. A už Vám musím napísať, čo sa za ten čas stalo, lebo každým dňom prežívame ďalšie a ďalšie veci, s ktorými by sme sa s Vami radi podelili.

Za posledný mesiac sme sa s Barčou zúčastnili troch misijných konferencií. Tá prvá sa konala na začiatku októbra v Nitre. Bola to celoslovenská konferencia Apoštolskej cirkvi, na ktorej slúžil Peter Prothero a ďalší rečníci zo Slovenska. Bola to konferencia, kde sme mohli načerpať a počas ktorej som činil pokánie.

Pár dní pred ACS konferenciou som zabalil svoju túžbu mať nové auto a vrátil som sa k modlitbe za hocijaké staré auto. Na konferencí hovoril Peter Prothero, ktorý nás ako cirkev povzbudil na základe svojej skúsenosti, aby sme sa nebáli pýtať od Boha to, čo naozaj chceme. Aby sme prestali mať myseľ chudoby, lebo to nemá nič spoločné s pokorným srdcom a to, že budem mať staré auto, zo mňa neurobí v očiach druhých ľudí lepšieho misionára. Takže som učinil pokánie z toho, že som nemal zmýšľanie Božieho dieťaťa, ale viac mi záležalo na tom, čo si o mne pomyslia druhí. Cestou domov som deťom povedal, čo som prežil a tiež som im povedal, že sa ideme modliť za nové auto a za veľmi konkrétne auto.

Na druhý deň, teda v pondelok po škole, sme išli do Citroenu na viero-nákup. Čo je viero-nákup? To je nákup, keď nemáte na účte peniaze, ale v srdci máte toľko viery, že by ste hory vedeli prenášať. V Citroene sa deťom páčilo a uja predajcu sa pýtali veľa otázok. Počas toho, keď mi predajca odpovedal na otázky, mi Sinai zaklopala na nohu a hovorí: “Tato, mne sa to auto páči, zoberieme ho? Na čo čakáme?” To je to, prečo Ježiš svojim učeníkom povedal, že buďte ako deti. Sinai verila a verí na 100% bez štipky pochybovania. Nakoniec sme uja predajcu poprosili o skúšobnú jazdu v jednom konkrétnom XL modeli, ktorý bol o 30 cm dlhší ako model, ktorý majú vystavený. Predajca nám ale povedal, že nevedia nájsť kľúče a že sa budeme musieť previezť v menšom modeli. Avšak môžeme ísť na ich parkovisko pozrieť ten XL model ako vyzerá zvonku, kým on vybaví značky na skúšobnú jazdu. Tak sme išli a obzerali sme si auto zvonku, keď tu zrazu sme počuli klik, auto sa otvorilo a my sme do neho naskákali s domnienkou, že predajca našiel kľúče a že nám to na diaľku otvoril. Po pár minútach išiel okolo jeden mechanik z toho Citroenu a pýta sa nás: “Ako ste to otvorili? Lebo ten predajca čo je vo vnútri sa čuduje ako sa nám to podarilo otvoriť.” Ja a Barča sme sa na seba nechápavo pozreli a začali sme sa smiať aj s deckami nad tým, že nám to Boh otvoril a už môžeme v ňom odísť. Neskôr sme zistili, že kľúče boli nechtiac zabudnuté vo vnútri auta a jedno z našich detí muselo stlačiť špeciálny skrytý gombík na kľučke a auto sa samo otvorilo. Ale počas tých troch minút sme prežívali pocit, ako keby nám Boh chcel dať ochutnať ako sa budeme cítiť, keď to auto od neho naozaj dostaneme. Následne sme si vyskúšali skúšobnú jazdu a deti sa zo zadných sedadiel pýtali: “Tato bereme ho?” Predajca si určite myslel, že už ho kúpime, ale my sme sa pekne poďakovali a išli sme domov. Deťom sme vysvetlili, že teraz sa ako rodina budeme modliť za toto auto, ktoré sme videli a budeme veriť že nám ho Boh dá, aby oslávil svoje meno. Niekomu sa môže zdať, že som sa dal na evanjelium prosperity, ale pravda je taká, že ako Slováci sme naučení, že aby sme boli úprimní kresťania, tak musíme mať tie najhoršie veci, lebo však je napísané, že bohatý sa do neba dostane tak ťažko ako prejde ťava uchom ihly. Problém s bohatými nie je v ich bohatstve, ale v tom, že majú väčšiu tendenciu sa spoliehať na samých seba a tým pádom nedávajú Bohu priestor vo svojom živote. A ja si myslím, že to je niečo, čo my na Slovensku robíme dosť často, aj keď nie sme bohatí. Hovoríme, že potrebujeme byť sebestační a nezaťažovať ľudí a Boha. Však každý sa má starať sám o seba. Ale pravda je taká, že to je výkrik pýchy, ktorá sa skrýva za falošnou pokorou. Boh nám chce dať to najlepšie a nechce, aby sme boli sebestační, ale aby sme boli závislí na Ňom v každej oblasti života.

Nasledujúci týždeň sme sa za štyri dni presťahovali do bytu na Kramároch. Dva dni som vypratával starý nábytok a ďalšie dva dni som s pomocou svojich priateľov doniesol všetko, čo sme v Malinove mali (čoho nebolo veľa). Vďaka našim priateľom, ktorí sa dozvedeli, že sa sťahujeme a potrebujeme nejaký nábytok, nám bolo ponúknutých toľko vecí, že sme museli odmietať, lebo sme išli do trojizbového bytu a potrebujeme aj priestor na život. Vo štvrtok večer o jedenástej, keď už naše deti spali vo svojich izbách s novým kobercom, som ja dorezal poslednú časť koberca v našej novej obývačko/spálni a s mojim ocinom sme tam vrátili všetok nábytok a úplne vysilení sme si ľahli spať prvý krát v našom novom byte. Na druhý deň som išiel s deťmi do školy a cesta trvala namiesto hodiny a pol iba 15 minút. Decká vstávali o hodinu neskôr ako museli, kým sme boli v Malinove. Počas nasledujúcich dní sme ich naučili chodiť na trolejbus, ktorým sa musia odviezť štyri zastávky, aby sa dostali do školy na Palisádoch.

V sobotu sme boli pozvaní na misijnú konferenciu KZ, ktorej 18. ročník sa konal v Modre. Pred večerou sme mali seminár na tému: Opustil ťa Boh, ak sa ti nedarí? A večer sme boli súčasťou misijných modlitieb a reportov od misionárov, ktorí buď boli zo Slovenska na misii alebo sú na misii na Slovensku. V nedeľu skoro ráno som vyrazil s Malakaiom do Ružomberka, kde som sa v BJB zdieľal so slovom a po zhromaždení som ešte dostal ďalší priestor na rozprávanie aj o tom, čo sme robili medzi Indiánmi. Keď sme sa vrátili do Malinova večer o šiestej, tak už nás všetci čakali, lebo naša Sinai mala oslavu piatych narodenín a celá rodina s ňou došla osláviť tento sviatok. Ďalší týždeň som mal štyri stretnutia s Božími mužmi, ktorí na Slovensku už roky budujú misijné povedomie a dostal som od nich veľa skvelých rád. V sobotu sme išli celá rodina do Brna na misijnú konferenciu Nehemie, kde bol hlavným rečníkom Dick Broden z organizácie Dead/Live. Dick posledných 22 rokov prežil na Blízkom východe ako misionár. Odišli sme veľmi povzbudení aj z toho, s čím sa on zdieľal, ale aj z toho, že naši českí bratia neváhajú a túžia vysielať misionárov do celého sveta. Tento rok odišla jedna rodina s dvoma malými deťmi pracovať s Kurdami na Blízky východ a ďalší manželský pár s dcérkou sa chystá odísť v roku 2019 do moslimskej krajiny.

V nedeľu som sa bol stretnúť s tímom Good Sports, ktorý založil Tom Johnson v Devínskej Novej Vsi. Tom ma totiž poprosil, či by som mohol robiť biblické vyučovanie v tomto voľno-časovom klube.

V pondelok na obed som vyrazil vlakom do Budapešti a v Nových Zámkoch ku mne do vlaku pristúpil Jojo Brenkus. Spolu sme cestovali na kurz Kairos. O kurze Kairos som nevedel veľa. Prvý krát som o ňom počul, keď sme boli v septembri v Nehemii spolu s Maťom a Jojom a Leoš Cásek, ktorý je riaditeľ Nehemie pred nami ospevoval tento kurz. Jojovi pár dní pred tým volali z Fínska, lebo ešte doťahovali nejaké veci ohľadom jeho bývalého pôsobiska a ponúkli mu, že či by nechcel tento kurz absolvovať. Kurz Kairos je misijne ladený kurz, ktorý má povzbudiť lokálnu cirkev k tomu, aby videla misiu z Božej perspektívy. Ja som sa len pár dní pred odchodom do Budapešti dozvedel, že nás na tom kurze bude dokopy deväť. Moja predstava, keď mi o tom Jojo hovoril a nazval to konferencia, bola taká, že nás tam bude aspoň tristo ľudí, a že sa skryjem v dave a s Jojom budeme mať čas riešiť stratégiu pre Slovensko a nahráme podcasty, na ktorých ľuďom vykreslíme aké to je byť na misii a povzbudíme ľudí k misii. S Maťom aj Jojom sme sa už dlhšie rozprávali a modlili za nejaké materiály, ktoré by sme mohli na Slovensku ľuďom a zborom ponúknuť, aby sme rozšírili misijnú kultúru na Slovensku. Kurz Kairos nám spadol rovno do rúk ako Božia odpoveď na tieto túžby a modlitby. Ak by sme sa snažili my traja niečo vymyslieť a napísať, trvalo by nám to roky. Kairos je prepracovaný kurz pre každého kresťana a nielen pre tých, ktorí túžia ísť na misiu. Ja som osobne bol veľmi požehnaný cez tento kurz a takisto som sa veľa naučil v oblasti misie. Ale viac sa o Kairose dozviete v blízkej budúcnosti, lebo ho chceme preložiť a priniesť čím skôr na Slovensko.

Počas posledného víkendu sme boli navštíviť kanadských misionárov, ktorí na Slovensko prišli so štyrmi malými deťmi, aby sa v okolí Trenčína venovali mládeži. Osobne som veľmi vďačný za každého misionára, ktorý poslúchne Boží hlas a príde na Slovensko. Tak isto verím, že ľudia v iných krajinách sú vďační za to, keď slovenskí misionári prídu požehnať ich národ. Z Trenčína sme pokračovali na východ do Humenného. V sobotu večer sme prišli ku pastorovcom AC Humenné Kuševovým a rozprávali sme si svedectvá do polnoci. Ráno sme mali požehnaný čas na bohoslužbách, kde si nás Boh použil, aby sme sa zdieľali s tým, čo nám dal na srdce.

Tento týždeň odlietam s mojím švagrom Fredym do Lower Brule, kde ideme vypratať dom, v ktorom sme posledných šesť rokov bývali. Naše deti tam majú veľa hračiek a my tam máme okrem oblečenia ešte veľa vecí, ktoré sme dostali a sú pre nás vzácne. Prosím myslite na nás, aby sme ten čas v Lower Brule využili naplno. Nie iba na balenie, ale aby som mohol aj poslúžiť ľuďom, pre ktorých mi Boh zlomil srdce už dávno.

Prihláška na najbližší kurz Kairos v českom jazyku v Havířově, CZ:
https://nehemia.cz/?page_id=7882

Záznamy zo seminárov z konferencie NOW 2018 s Dickom Brogdenom:
https://www.acirkev.cz/zaznamy-ze-shromazdeni

Videa premietané počas konferencie v Brne NOW 2018:
https://www.acirkev.cz/videa.

S láskou,
Roman

FB Hawran Ministry
Hawran Ministry
Copyright © 2018 Hawran Ministry, All rights reserved.


Want to change how you receive these emails?
You can update your preferences or unsubscribe from this list.

Email Marketing Powered by Mailchimp