Copy

Ahojte,
keď som si v septembri kupoval lístok do USA, tak som netušil čo ma čaká. Pravdupovediac som sa nad tým nechcel ani zamýšľať. Povedal som si, že keď tam dojdem, tak uvidím aká je situácia. Jedinú vec, ktorú som sa s Barčou dohodol je, že všetok náš majetok rozdelíme na tri skupiny. Prvá skupina mali byť veci, ktoré si tam necháme, vtedy sme ešte nevedeli kde. Druhá skupina vecí sa mala predať a to sme nevedeli komu to predáme. A tretiu skupinu vecí som mal zobrať domov a vtedy sme netušili ako. Svoju pomoc mi ponúkol švagor Fredy Šramo a tak sme v piatok 9. novembra odleteli so štyrmi prázdnymi kuframi do Lower Brule.

Keď sme boli v lietadle, tak som ešte ani nevedel, či ma do USA vôbec pustia. Po prílete do Chicaga a sme kráčali ku pohraničnej polícii. Zrazu ma niekto potľapkal po pleci a poprosil, aby som sa uhol. Keď som sa pozrel za seba, že kto sa ma dotkol, tak to bola policajtka, ktorá nás veľmi intenzívne vypočúvala, keď sme sa tento rok vracali na Slovensko s celou rodinou. Vtedy jej veľmi vadilo, že naše deti chodili do školy a že sa nám dve deti narodili počas toho ako sme boli na misii. A popri tom celý čas krútila hlavou a polohlasne opakovala ”ževraj misionári”. Keď nás v marci vypočúvala, tak som si myslel, že som posledný krát v USA. Akonáhle som sa jej pozrel do očí, tak ma znova naplnil strach. Ale tetuška okolo mňa iba prešla a ponáhľala sa za svojimi povinnosťami. Ďalej sme už prešli veľmi hladko. Bez veľkých otázok od pohraničníkov až na to, že nám nedošli batožiny. Celkom ma to potešilo lebo som mal v pláne kúpiť si spodné prádlo a ponožky a vedel som, že keď nepríde batožina, tak nám nákup základného oblečenia preplatia.

Na letisku v Sioux Falls nás čakal Chris a po nákupoch spodného prádla a nejakých základných potravín sme vyrazili na dva a pol hodinovú cestu do Lower Brule. Dorazili sme okolo druhej v noci. Barča sa dohodla s tou pani, ktorá nám strážila dom, že keď prídeme, tak v dome nikto nebude. Takže bolo pre mňa veľkým prekvapením, že pred domom stáli tri autá a v dome bolo rozsvietené. Keď som chcel odomknúť, zistil som, že je odomknuté a tak som vošiel do domu a začal skúmať, že či sa v dome niekto nachádza. Do každej izby som nazrel, všade bolo niečo, čo som poznal, ale aj dosť vecí, ktoré neboli naše. Až keď som sa chcel pozrieť do poslednej izby, ktorú sme používali ako hosťovskú som zistil, že je zamknutá a keď som zaklopal, tak sa z druhej strany ozval mužský hlas. Tak sme sa s Fredym na seba začudovane pozreli a išli sme do spálne a zamkli sme za sebou dvere, lebo sme nemali potuchy kto je v našom dome.Ráno po zobudení v dome nikto nebol, ale izba bola zavretá zámkom. Ešte v ten deň prišiel z Pine Ridge jeden môj veľmi dobrý priateľ, ktorý bol jeden z dvoch ľudí, ktorí nás pred desiatimi rokmi pozvali, aby sme sa prišli pozrieť ako vyzerá služba v indiánskej rezervácii.

Samozrejme nás prišli pozrieť aj ďalší ľudia, ktorí nás chceli stretnúť. Naša upratovacia práca začala tým pádom pomaly, ale už prvý deň sme predali nejaké veci cez facebook.

V nedeľu ráno sme išli do zboru. Keď ma pastor Jeff zbadal, tak sa ma hneď spýtal, či chcem kázať. Ja som mu povedal, že nie, lebo nie som pripravený. Jeffovi som písal mesiac pred mojím príchodom, že prídem a očakával som, že sa ma spýta cez email, či nechcem kázať, čo by som samozrejme neodmietol, lebo by som sa mal čas nachystať. Leon, môj kamarát z Pine Ridge mi ale hovorí, že by som mal kázať, lebo že to je sen každého pastora dostať príležitosť kázať v zbore, z ktorého odchádzaš, lebo môžeš povedať všetko, čo máš na srdci a už je jedno ak niekoho aj urazíš, alebo sa ho dotkneš. Leon to povedal, lebo je povolaním prorok a jeho kázne sú veľmi vyzývajúce a hutné, ale vždy podložené Božím slovom a tak sa mu často stáva, že to ľudia nezvládnu. A vtedy som si aj povedal, že takáto príležitosť sa neodmieta. No nevedel som, či mi Jeff neponúkol kázať iba zo slušnosti, lebo som videl, že má pripravené veci na svoju kázeň. Tak som si povedal, že keď sa ma ešte raz opýta, tak mu poviem, že budem kázať. Začal som sa modliť o čom mám kázať a keď som si otvoril Bibliu, videl som verše o ktorých som sa s Lionom rozprával večer predtým. Keď sa ma Jeff opýtal znova, či budem kázať, tak som už povedal, že budem. Kázal som z Efežanom z 2 kapitoly o tom, že nie sme spasení skrze prácu a za zásluhy z niečoho, ale že spasenie je dar. Vyzýval som ľudí, aby po tom čo sú spasení, neostali pasívni, ale hovorili o tomto dare aj iným a že sa nemôžu spoliehať na misionárov ako som ja alebo pastorov, ale že je to ich zodpovednosť hlásať evanjelium v ich rezervácii. Tešil som sa, že zase Boh skrze mňa mohol hovoriť k ľuďom, na ktorých mi veľmi záleží.

Každé ďalšie ráno sme sa zobudili a prechádzali skrinku po skrinke, izbu po izbe až kým sme v utorok večer neprešli všetky izby.

V stredu som sa išiel stretnúť s biskupom Južnej Dakoty a povedal som mu našu situáciu a zaplatil som z predaných vecí nejaké dlhy za elektrinu, ktorú sme mali kvôli tomu, že im sa menila sekretárka a tým pádom nám nechodil účet za elektrinu a my sme nevedeli koľko máme platiť. Počas toho času v Sioux Falls sme aj skočili na letisko zistiť koľko batožín môžeme zobrať domov. Na letisku nám povedali, že môžeme mať iba jednu extra batožinu takže dokopy dve na osobu. Vo štvrtok sme mali naplánované, že to čo chceme predať odnesieme do zboru a to čo si chceme nechať uskladníme u našich známych Marvina a Beth. Samozrejme v rezervácii nikdy nejdú veci tak ako si ich naplánujete, ale nejakým spôsobom sme to celé zvládli.

Vo štvrtok sa za mnou zastavil jeden chlapík, ktorý je z rezervácie oproti cez rieku. Spoznal som ho minulý rok, keď prehlásil svoje deti do školy v Lower Brule a fotil som jeho deti počas basketbalových zápasov. On tiež trošku fotí a tak sme sa zopár krát rozprávali. Počas jednej cesty autom zo zápasu mi skoro celý čas rozprával o tom ako on neverí Biblii ani kresťanom, lebo ich veľa pozná a že nerobia čo kážu a že on verí vo svojho indiánskeho Boha. Keď ale došiel v ten štvrtok za mnou, tak niečo na ňom bolo iné. Posadili sme sa do kuchyne a zistil som, že v čom sa mi zdal iný. Ako malý síce chodil do kostola a poznal Ježiša, ale keď dospel, tak sa vybral cestou tradičného indiánskeho náboženstva a toto leto bol ako každý rok tancovať Tanec Slnka. To je vlastne taký samoobetný rituál, pri ktorom Indiáni tancujú priviazaní hruďou ku kolu celý deň bez jedla a vody pozerajúc sa do slnka. Je to obeta ich bohu za rodinu a chorých ľudí v kmeni. Počas toho tanca sa mu zjavil Ježiš a spýtal sa ho prečo tancuješ? On mu odpovedal, že tancuje, aby uctieval Boha. Na to mu Ježiš povedal, že musí uctievať Syna namiesto slnka. Tento môj kamarát následne Boha poprosil, či by mohol ešte jeden deň tancovať na Božiu slávu. Boh mu povedal, že môže. Na druhý deň, počas tancovania, sa začali prejavovať rôzni ľudia veľmi čudným spôsobom. Jedna žena chcela fyzicky zjesť druhých ľudí, ďalší muž s krikom utiekol do lesa a už ho nikto nevidel a ďalšie čudné veci. Počas toho sa Boh prihovoril k môjmu kamarátovi znova a povedal mu: “Pozri, vidíš koho týmto tancom sláviš? Mňa nie.” Môj kamarát dotancoval a odišiel domov, kde začal ľuďom hovoriť čo sa mu stalo. Stretol sa s veľkým odporom, ale po čase zistil, že v tom istom čase bolo niekoľko ďalších indiánov s menom Jozef, ku ktorým sa prihovoril Boh. Dnes je tento človek spasený a hovorí svojím indiánskym súkmeňovcom o pravom Bohu. Počas toho ako som počúval tento príbeh, som spomínal na toto leto ako som plakal kvôli tomu, že nás Boh zobral z Lower Brule a že teraz tam je o jednu rodinu menej ktorá odráža Jeho slávu. A pri tejto spomienke som si uvedomil, že to nie je o nás, že to nie je o tom, že Boh nás niekde potrebuje mať a že bez nás je nahratý. Celé je to o poslušnosti a Boh je ten, ktorý dáva spásu a pre Neho neexistujú obmedzenia. Následne bolo veľmi príjemné počuť o tom ako mi ten človek hovorí, akým sme boli svetlom pre neho a pre rezerváciu. Je úžasné že si nemôžem zobrať kredit za tohto obráteného človeka, nikto z nás ľudí si za to nemôže zobrať kredit. Je to Boh, ktorý dáva rast, my sme tu na sadenie, polievanie, starostlivosť a oberanie. Po dokončení svedectva mi povedal, že by nám mohol pomôcť získať víza, že pozná ľudí, ktorí by boli ochotní použiť svoju neziskovú organizáciu, aby nám vybavili víza. Ja som mu potom povedal našu situáciu, ktorá je teraz na Slovensku a to, že v tomto momente nemôžem ísť do Lower Brule, že najskôr budem vedieť o rok, že či to, čo som tu začal je dokončené, alebo či tu potrebujem ostať dlhšie, aby som dokončil to, do čoho ma Boh povolal na Slovensku spolu s ďalšími. Ale zároveň som s ním zdieľal našu túžbu postaviť útočište pre deti. Keď som mu o tom povedal on povedal, že práve preto vie a chce nám vybaviť víza, lebo on ešte predtým ako sa obrátil mal túto túžbu postaviť niečo také v rezervácii. Priznal, že on má dosť veľký pozemok na ktorom by niečo také mohlo stáť.

V piatok ráno som poslal prvý balík lega na Slovensko poštou. Celý zvyšok piatka sme strávili veľkým garážovým predajom, na ktorý sme pozvali ľudí z rezervácie. Jedna žena zo zboru navarila indian tacos a tým pádom došlo veľa ľudí, či už na jedlo alebo na predaj. Počas predaja sa ma veľa ľudí pýtalo či to znamená, že odchádzame navždy. Ja som sa snažil vysvetliť všetkým, že vieme, že ešte máme nejaké veci v Lower Brule, ktoré musíme dokončiť a že ešte tam nie sme “hotoví” ale, že nevieme kedy nás Boh povolá späť. Na to mi jedna žena, ktorú som pokladal za svoju najväčšiu odporkyňu v rezervácii povedala, že síce nikdy nebola u nás v zbore, ale po dlhom čase si začala čítať Bibliu lebo videla, že my o Biblii iba nerozprávame, ale ju aj žijeme. Bolo pre mňa veľmi silné, že mi Boh dovolil vidieť ovocie práce, ktorú sme päť rokov robili. V piatok večer sme zbalili kufre a v sobotu ráno pred tým ako sme odišli som sa ešte bol modliť na kopci, kde sme sa každý utorok modlili za Lower Brule.

Po týždni, ktorý bol pre mňa pohrebom všetkého prečo som žil posledných desať rokov, som si nanovo uvedomil slová apoštola Pavla, ktorý hovorí o umieraní samému sebe. O tom, že Boh si často pýta aj veci, ktoré nám daroval, aby nám bolo jasné, že ON má byť našim všetkým a nie to, čo sme od Neho dostali do daru.

Cestou domov sme nestihli let v Dallase a tak sme tam museli prespať v hoteli a domov letieť cez Chicago. A čuduj sa svete, hádajte kto ma čakal pri vstupe do lietadla. Áno správne tá policajtka, ktorá ma v marci vypočúvala, a tá ktorá ma týždeň pred tým potľapkala po pleci. Avšak tento krát sa na mňa ani nepozrela a ja som prešiel okolo nej ako neviditeľný. Vypočúvala tam iných ľudí, ktorých nakoniec ani nepustili do lietadla. My sme po 30+ hodinách doleteli domov a skôr ako mi toto všetko prekryjú nové zážitky s Bohom, som sa s tým chcel s vami podeliť.

Roman

Copyright © 2018 Hawran Ministry, All rights reserved.


Want to change how you receive these emails?
You can update your preferences or unsubscribe from this list.

Email Marketing Powered by Mailchimp