|
|
|
|
|
STRATEGICKÉ KÓTY 748 HÁJ a 729 NICOVÔ
Počas 2. svetovej vojny bol Liptovský Mikuláš v centre bojov dlhých 62 dní. Na Slovensku boli ťažšie boje už len na Dukle. Definitívne bolo mesto oslobodené 4. apríla 1945 o 6-tej hodine ráno jednotkami 1. československého armádneho zboru v súčinnosti s jednotkami Červenej armády. Hranicu medzi týmito vojskami tvorila rieka Váh. Celkový kontext bojov dával kóte 748 Háj strategický význam. Napriek tomu, že mesto neležalo na hlavnom strategickom smere, boje sa vyznačovali nielen dĺžkou a intenzitou, ale aj veľkými stratami na životoch a materiálnymi škodami.
|
|
|
VOJSKÁ V BOJOCH O LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ
1. československý armádny zbor bol najväčšou bojujúcou vojenskou jednotkou československej zahraničnej armády, ktorá v druhej svetovej vojne bojovala na východnom fronte na strane Červenej armády. Jadro zboru okrem ďalších útvarov v lete 1944 tvorila 1. čs. samostatná brigáda, 2. čs. paradesantná, 3. čs. samostatná brigáda, 1. čs. tanková brigáda a 1. čs. samostatný stíhací pluk. Základné formovanie zboru bolo dokončené na konci júla 1944. Vtedy mal 16 000 príslušníkov. Do bojov o mesto sa v marci 1945 pripojila nová, 4. čs. samostatná brigáda. 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR počas bojov pri Liptovskom Mikuláši velil až do svojho menovania ministrom národnej obrany tzv. Košickej vlády gen. Ludvík Svoboda. Po jeho odchode do Košíc velenie zboru prevzal gen. Karel Klapálek. V marci až apríli 1945 sa početné stavy celého zboru pohybovali medzi 30 000 až 36 000 mužmi.
|
|
|
ZBRANE
V 2. svetovej vojne bolo použitých vyše 300 zbraňových systémov. K štandardnej výzbroji pechoty patrili guľomety, samopaly, pušky, pištole a granáty. Delostrelectvo používalo rôzne typy kanónov, diel a húfnic. V bojoch v Liptove však chýbali tanky a lietadla, ktoré boli potrebné na iných úsekoch frontu. Jednotky čs. armádneho zboru podporovali sovietske samohybné delá a raketové mínomety – kaťuše. O Liptovský Mikuláš sa bojovalo na prelome zimy a jari. Zamrznutá hornatá krajina Liptova, nečakaný odmäk či snehové fujavice boli neraz neprekonateľnou prekážkou aj pre silnú vojenskú techniku. Stalo sa, že v ťažkých podmienkach pomáhali presúvať kanóny aj ťažné voly.
|
|
|
OSLOBODENIE MESTA
Po dôkladnej príprave sa 3. marca 1945 začal útok na celom fronte a v priebehu dňa červenoarmejci dobyli veľkú časť mesta až po most cez Váh do Palúdzky. Československé jednotky na sever od mesta však zásadný úspech nedosiahli. Nemecké jednotky sa snažili neustálymi protiútokmi obnoviť svoje pozície. Najťažšie boje prebiehali pri železničnej stanici, o kóty Háj a Nicovô, o mestské časti Vrbica či Palúdzka. 9. marca veliteľ sovietskej 18. armády nariadil československým i sovietskym jednotkám prejsť do obrany a ráno 10. marca v meste vystriedať sovietske jednotky československými. Počas 10. marca a až do večera 11. marca 1. čs. brigáda odrážala nemecké útoky na mesto. Večer 11. marca nepriateľské jednotky súčasným úderom na Liptovský Mikuláš zo západu, severu a juhu donútili československé jednotky ustúpiť z mesta. Do 3. apríla odrážali jednotky 1. československého zboru protiútoky nemeckej pechoty a tankov. Záverečné boje o Liptovský Mikuláš začali 30. marca. Na front bola znova prisunutá sovietska 24. strelecká divízia. V spolupráci s ňou prelomili obranu protivníka severne a južne od Váhu a 4. apríla oslobodili Liptovský Mikuláš. Obyvatelia mesta sa mohli konečne nadýchnuť slobody.
|
|
|
Brigádny generál Ján Iľanovský na tieto chvíle spomína takto: „Bol som prekvapený, že obyvatelia okolitých domov, ktorí postupne vychádzali z krytov a pivníc, neprejavovali osobitnú radosť z toho, že sú tu československí vojaci. Jednak, ako nám vysvetlili, väčšinu obyvateľstva Nemci z mesta nútene evakuovali, jednak sa ospravedlňovali, že nás nemajú ani čím privítať a pohostiť, lebo Nemci im všetko zobrali. Slzy sa miešali s radosťou, preklínali fašistov, na adresu ktorých sa sypali nevyberané nadávky.“
|
|
|
Detailnejšie informácie o bojujúcich armádach, ich veliteľoch, organizácii, počtoch, výzbroji a bojovej činnosti nájdete v dokumente PREHĽAD VOJSK POČAS BOJOV PRI LIPTOVSKOM MIKULÁŠI (február až apríl 1945). Autor: Doc. PhDr. Oldřich Vaněk, CSc.
|
|
|
Po oslobodení na začiatku apríla 1945 sa Liptovský Mikuláš pomaly vracal k bežnému životu. Obnovovali sa vojnou zničené domy, budovy, hospodárske objekty, cesty. Veľké nebezpečenstvo predstavovala vojenská munícia, ktorá tu ostala po bojoch. Nemeckí vojaci pred útekom podmínovali verejné priestranstvá a budovy. V dnešnom historickom centre bolo nájdených 600 kg výbušnín. V Liptovskom Mikuláši a okolí bolo zneškodnených vyše 22-tisíc mín a 6-tisíc nevybuchnutých granátov. Keď sa 9. mája 1945 o 11 hodine dopoludnia rozozneli fabrické sirény a kostolné zvony, oznámili dlho očakávaný koniec druhej svetovej vojny.
|
|
|
Odhalenie pamatnika Červenej armáde v Liptovskom Mikuláši v 1945
|
|
|
PIETNY AREÁL NA HÁJI
Stredom rozľahlého pietneho areálu vedie monumentálne schodisko, ktorého vstup otvárajú dve súsošia. Ľavé zobrazuje prísahu na bojovú zástavu, pravé symbolizuje víťazstvo a mier. V Liptovskom Mikuláši špeciálne zriadili dielňu na zhotovenie týchto sôch. Obe strany schodiska lemujú travertínové bloky s vavrínovými vencami. Na jeho najvyššom stupni sa nachádza samotný pamätník. Pylón, ukončený päťcípou hviezdou, zdobia štyri reliéfy s výjavmi - Uctenie zástavy, Pomoc ranenému, Kladenie venca a Výjav nad hrobom. Areál navrhli architekti Aladár Búzik a Ladislav Bauer a svojimi dielami dotvorili mikulášski akademickí sochári Alfonz Groma a Miroslav Ksandr.
|
|
|
VOJNOVÝ CINTORÍN
Padlých pochovávali v záhradách, dvoroch, na obecných pozemkoch, mnohí ostali v zamínovaných poliach. O ich identifikáciu sa starali najmä sestry Slovenského červeného kríža. Myšlienka vybudovať spoločný vojnový cintorín československých vojakov na miestach najtvrdších bojov vznikla takmer hneď po oslobodení mesta. V novembri 1950 v Liptove exhumovali 1 325 a v okrese Dolný Kubín 36 telesných pozostatkov padlých čs. vojakov. Exhumačné práce riadil Jaroslav Šnajberk, vedúci technického oddelenia Pohrebné služby hlavného mesta Prahy. Pozostatky 817 vojakov Červenej armády exhumovali už v marci 1946 a previezli ich na cintorín sovietskych hrdinov v Žiline na Bôriku. Nemeckí vojaci našli miesto posledného odpočinku neďaleko liptovskej obce Važec, kde je najväčší nemecký vojnový cintorín na Slovensku. Na cintoríne je pochovaných približne 6 500 nemeckých vojakov, ktorí padli na bojiskách východného a stredného Slovenska. Otvorený bol v októbri 1998.
|
|
|
TABUĽA SO ZOZNAMOM MIEN
Stovky a stovky mien a rovnaký počet „neznámych“. Keď sa budoval vojnový cintorín, boli známe mená 333 padlých... Dodnes sa podarilo identifikovať ďalších takmer osemsto bojovníkov. Za každým menom sa skrýva príbeh, pretrhnutý, nedokončený...Prázdne miesto v stovkách rodín, ktorých rodinní príslušníci prichádzajú aj po siedmych desaťročiach, aby vzdali úctu svojim predkom. Zapaľujú sviečky so spomienkou na blízkeho a snáď aj s nádejou, že sa ľudstvo poučí zo svojich chýb.
|
|
|
|
|
|
|
|
|
