Viac hláv, viac rozumu

1. časť

Nie vždy musíme realitu okolo seba skúmať sami. Je dokonca možné, že to väčšinou robíme s niekým iným. Predsa len, človek je zoon politicon, spoločenské zviera, a naše mysle sú aj evolučne nastavené viac na spoluprácu ako na samostatné bádanie. Zároveň súčasné bádanie naznačuje, že spoločné rozhodovacie procesy, na ktorých sa zúčastňujú ľudia s rozličnými kontextmi, má kvalitnejšie výstupy, ako rozhodnutia ľudí s kontextmi podobnými. Napríklad firmy, ktoré majú vo svojom vedení najviac vyrovnaný pomer mužov a žien, majú dokázateľne vyššiu šancu zarábať vo svojom fachu viac peňazí. To isté platí o firmách, ktoré majú vo svojom vedení dobre namiešaných ľudí z rôznych etnických a kultúrnych prostredí. 
 
Aby však spájanie hláv z rôznych prostredí fungovalo, musí byť splnených niekoľko podmienok. Poďme si to znovu ukázať na príklade. Predstavme si, že mimoriadne vyspelá civilizácia nájde spôsob, ako nám naprieč vesmírom doručiť model molekuly látky, ktorá ľuďom umožní žiť večne. Problém však je, že takýto prenos je energeticky veľmi náročný a model, ktorý k nám docestuje, bude veľmi nestabilný. Zrejme sa do niekoľkých sekúnd rozpadne. Je teda potrebné sa o ňom čo najviac dozvedieť za veľmi krátky čas. Vedci sa rozhodnú, že na miesto, kam model má docestovať, namontujú množstvo kamier a snímačov, ktoré ho budú fotiť, nakrúcať a merať celý čas, ktorý bude pokope.

Ako to však chodí, do hry vstúpi tradičná podozrievavosť veľmocí a nikto zo štvorice USA, Rusko, Čína a EÚ nechce pripustiť, aby za tých pár sekúnd jedna krajina mala možnosť nasnímať celý model. A tak si priestor okolo miesta docestovania rozdelia na štyri rovnaké časti a každá krajina bude môcť svoje prístroje umiestniť len do svojho sektoru. Ostatné krajiny si svoje prístroje môžu umiestniť, kam chcú. Ale iba jeden alebo dva. A potom spoločne poskladajú celok. 
 

Priletí model. Foťáky cvakajú, kamery zaznamenávajú, čidlá merajú… Jednu sekundu, dve, bum. A je po modeli. Rozpadne sa na čiastočky. Molekula to bola obrovská a veľmi zložitá. Čo teraz? Vedecký tím zložený z členov a členiek zo všetkých zúčastnených krajín nakráča do jedného veľkého spoločného dátového centra, každá krajina s batôžkom vlastných dát a zistení. Prepokladajme, že na rozdiel od politických špičiek, vedecké kapacity sa viac cítia byť na jednej lodi a podozrievavosť nechajú na svojich šéfov. Prvým a nevyhnutným predpokladom úspešnej spolupráce je totiž aspoň bazálna úroveň dôvery. Nemusí to byť uzatváranie pokrvných bratstiev, ale aspoň viera v to, že všetci zúčastnení poskytnú relevantné informácie a nápady potrebné k vyriešeniu, by mala byť prítomná. V opačnom prípade by mohla niektorá potrebná časť skladačky na konci chýbať.
 
Čo musí teda vedecký tím urobiť ako prvé? Na to, aby spojili spojiteľné dáta, ich najprv musia roztriediť. Fotka sa nedá ľahko spojiť s videom, záznam vibrácií sa nedá prekryť so záznamom teploty. Môžeme si to predstaviť ako puzzle, lego a drevené kocky zosypané do jedného vreca. Ak chceme postaviť z každého jedno dielo, musíme ich najprv rozložiť na tri kôpky. To isté musíme urobiť, ak ideme spolu s inými ľuďmi skúmať nejakú situáciu alebo identifikovať problém, ktorý chceme riešiť. Nedostaneme sa ďaleko, ak jeden bude rozprávať o čerpaní peňazí, druhý o potrebe definovania vízie a misie a do toho sa správca IT systémov bude pýtať, kam má umiestniť nový server. Často máme všetky potrebné informácie v jednej miestnosti alebo jednej budove, no ak sa medzi sebou miešajú, je veľmi ťažké vytvoriť z nich zmysluplný celok. Aby náš medzinárodný tím teda vôbec mohlo začať pracovať, bude najprv potrebovať mať ucelené sady rôznych typov dát.
 
Druhá vec, ktorú budú musieť vedci a vedkyne urobiť, je presne určiť, pokiaľ meria jeden tím a kde začína merať druhý, prípadne to, v akom rozsahu sa zábery ich meraní prekrývajú. Predstavte si, že by niekto išiel spájať mapy iba tým, že by ich naukladal vedľa seba a neskotroloval by, či na ich častiach náhodou nie sú tie isté mestá, pohoria či rieky. Zrazu by sme vo výsledku mali mapu, na ktorej by boli dvoje Tatry a jeden Váh by sa vlieval do druhého. A Nitra by tam zase nebola vôbec. Ak máme pri poznávaní sveta a plánovaní jeho možných zmien efektívne spolupracovať, je potrebné vedieť, kde sú limity našej práce a našich možností a v čom vie byť pre nás užitočné zdieľať výsledky s inými. Ak tiež dokážeme presne a systematicky spojiť sily všetkých zúčastnených, máme možnosť identifikovať slepé miesta, na ktoré sa nikto zo zúčastnených nepozrel a je v nich potenciál budúcich problémov.  Treba teda do informácií a práce s nimi vniesť poriadok a všetkými pochopený a čitateľný systém.

Pokračovanie kapitoly nájdete vo svojej mailovej schránke budúci týždeň.